Chyba v Matrixe (úryvok)

Napísanie dramatického textu Chyba v Matrixe formou tvorivého štipendia podporila Nadácia mesta Bratislavy v roku 2022.

Postavy:
Rodič, Dieťa, Maroš Kedluben, Jano, Dano, riaditeľ Jonáš Hrklávka, Otec ITčkár, Odroň Škrupina, Komisia

1. obraz

Na scéne je rodič. V závislosti od scény robí niečo konkrétne. Pípne telefón. Číta prijatú správu - skôr mrmle, ale zrozumiteľne.

RODIČ     "Ak pošleš túto správu ďalším päťdesiatim ľuďom do pätnástich minút, získaš                       rozprávkové bohatstvo." Hm..

Nevenuje tomu pozornosť, pokračuje ďalej vo svojej práci. Pípne ďalšia správa.

RODIČ      "Ak neprepošleš túto správu ďalej aspoň sto ľuďom do piatich minút, už nikdy                      nebudeš šťastný." Hmmmm...

Nevenuje tomu pozornosť, avšak je cítiť, že niečo zavetril. Pípne ďalšia správa.

RODIČ       "Ak do minúty neprepošleš túto správu stopäťdesiatim ľuďom, niekto blízky ti                      umrie..." ale už dosť. GUSTO!!! Šmykaj sem!

DIEŤA        (mimo scény) Minútku!

RODIČ       O-KAM-ŽI-TE!!!

DIEŤA         Nemôžem, musím niečo rýchlo poslať.

RODIČ        VEĎ PRÁVE!

DIEŤA         Ale je to otázka života a smrti!

RODIČ         UŽ AJ SEM NAKLUSAJ!

DIEŤA         (prichádza na scénu) Oco, ale rýchlo, musím ešte niečo...

RODIČ        Čo to má znamenať? Čo za správy mi to posielaš?

DIEŤA        Ale ja ich musím posielať. Aj ty ich pošli ďalej. Čo tomu nerozumieš? Niekto                        môže umrieť. Možno to budeš práve ty...

RODIČ       Tu sa umierať nebude! Hádam tým hovadinám neveríš?!

DIEŤA        Všetci v našej škole tomu veria. Jano z béčky neposlal a odvtedy je nešťastný.

RODIČ       Jano z béčky je smutný, lebo sa nemá s kým cez prestávky hrať, pretože                             všetci ste na telefónoch a posielate všetkým naokolo tieto nonsensy.

Dieťa mlčí, pípa mu telefón, nenápadne sa naň pozrie a snaží sa preposielať správy. Rodič si to všimne, podíde k nemu, zoberie mu mobil, začne vytáčať číslo.

DIEŤA         Koho vytáčaš?

RODIČ       Ty ma vytáčaš!

DIEŤA        Oco, čo robíš?

RODIČ       Volám.

DIEŤA        Komu?

RODIČ       Takému pánovi, ktorý ťa vezme tam, kde je závislosť na telefóne hriech.

DIEŤA        Tatík, ale to predsa nie je nutné...

RODIČ       Tak ma budeš počúvať?

DIEŤA        Áno.

RODIČ      To ti bol deň ako každý iný...

2. obraz

MAROŠ     Ja som Maroš Kedluben, ale všetci mi hovoria kaleráb, lebo mám vraj takú                         hlavu a na futbale skórujem len hlavičkami!

Pípne mu telefón.

MAROŠ      Ach, už zase.... (začne ťukať do telefónu) Komu by som to tak ešte mohol                            poslať. (rozmýšľa, pritakáva vlastným myšlienkam) Napríklad. Tej nie, tá nech                      je nešťastná. Ten nemá email. To nie je zlý nápad...

Počas Marošovho rozposielania vidíme na scéne "plynúť čas" - z večera sa postupne stáva ráno a Maroš celú noc len posielal správy. Zrazu na ňom vidno, že celú noc nespal.

MAROŠ    (precitne, zistí, že je veľa hodín, začne utekať do školy)

V škole ho už čakajú spolužiaci - Jano a Dano.

JANO        To čo máš s očami? Si zváral bez ochrannej kukly, či čo? (smejú sa)

DANO        Vyzeráš akoby si celú noc nespal, či čo? (smeje sa len on)

RIADITEĽ    Dnes si preberieme únavu materiálu.

Maroš zaspí na hodine. Opäť vidíme ako beží čas. K Marošovi prichádza Riaditeľ.

RIADITEĽ       Kaleráb! Zase si prespal futbal.

MAROŠ       Ach, pán riaditeľ, to už je toľko hodín?

RIADITEĽ     Si v poriadku? Deje sa niečo?

MAROŠ        Ale áno pán riaditeľ, všetko je v poriadku, nič sa nedeje.

RIADITEĽ      No dobre, Maroš, budem ti musieť veriť. Teraz šmykaj domov a zajtra prídeš                       na tréning o 15 minút skôr, rozumel si?

MAROŠ         Samozrejme.

Maroš odchádza, Riaditeľ ostáva na scéne. Chvíľku premýšľa, pípne mu telefón. Správa od Maroša.

RIADITEĽ        (číta) "Ak neprepošleš túto správu..." Maroš, Maroš... Veď ja ti dám                                        (odchádza)

Ďalší deň. Riaditeľ so spolužiakmi kujú pikle.

RIADITEĽ       Treba mu dokázať, že sa nikomu nič nestane, ak tie správy začne ignorovať.

DANO       Bez neho nemáme proti Vrbovému žiadnu šancu vyhrať.

JANO         Mohli by sme mu poslať vymyslenú správu takú nezmyselnú, že tomu sám                           neuverí. A ešte ju bude musieť preposlať toľkým ľuďom, že sám do toľko                              nenapočíta.

DANO       Alebo by sme mohli poslať nekonečne veľa ľuďom nezmyselnú správu, takú                    vymyslenú, že tomu nikto neuverí a povieme im, aby to poslali len Marošovi.

RIADITEĽ       (neverí vlastným ušiam) Áno... Každopádne, takto by sme to mohli urobiť.                          Ale bude mu treba ten telefón schovať, aby nemohol nikomu nič poslať.

JANO         To nebude žiaden problém pán riaditeľ.

DANO       To nebude žiaden riaditeľ, pán problém.

RIADITEĽ      Tak chalani, do práce!

Odchádzajú, prichádza Maroš. Pípne mu telefón.

MAROŠ       "Do 24 minút musíš rozposlať túto správu o konci sveta tisícpäťsto trom                                ľuďom. Keď tak neurobíš, spadne ti na hlavu z neba niečo veľmi nechutné."
                    Tak to je môj koniec. Veď toľko ľudí ani nepoznám...

Smutný klesne, vzlyká. Vykuknú spolužiaci.

JANO        Čau, Kaleráb!

DANO        Hej, Karfiol!

MAROŠ        Ahojte.

JANO           Počul som, že posledné tréningy si prespal. Požičaj mi telefón, nastavím ti                           budík. 

DANO           Hej hej, nastavíme ti spomienku.

MAROŠ        Teraz nie, musím ešte niečo poslať.

JANO            Okamžite nám ho naval!

Spolužiaci mu zoberú telefón a ujdú. Maroš začne vzlykať ešte viac.

MAROŠ         Och, nie. Teraz na mňa z neba spadne niečo veľmi nechutné... Chalani!                               Vráťte mi mobil!

Spustí sa naháňačka, niekde by mohol byť aj časovač, ktorý odrátava 24 minút. Maroš uprostred behu zaspí. Opäť vidíme plynúť čas. Spolužiaci sedia pri spiacom Marošovi. Z jeho telefónu pípajú správy.

JANO          Vymazať. Vymazať. Vymazať. Vymazať.

DANO          A čo keby, keď sa prebudí, hodíme na neho učebnicu matematiky. To by na                         neho spadlo niečo veľmi nechutné!

JANO           Ale potom by to celé nemalo vôbec zmysel. Nechápeš? Keby si to na neho                         hodil, tak by tomu uveril a zase by začal s tým nezmyselným posielaním.

DANO            Aha! Múdry si, veru.

Maroš sa prebudí, chvíľku sa obzerá, spomenie si na proroctvo, mykne ho a začne pozorovať oblohu.

MAROŠ            Čo ste to urobili vy hlupáci? Teraz na mňa padne niečo veľmi nechutné a                           ja ani neviem, že kedy alebo aspoň, že čo!

RIADITEĽ        (vchádza) Nič na teba nespadne Maroš, pretože tie správy sú hlúposti.

MAROŠ           Ako to môžete vedieť? Jano z béčky neposlal a odvtedy je nešťastný.

RIADITEĽ         Jano z béčky je smutný, lebo sa nemá s kým cez prestávky hrať, pretože                          všetci ste na telefónoch a posielate všetkým naokolo tieto nonsensy. A aby                         toho nebolo málo, náš najtalentovanejší útočník kvôli tomu vynecháva                                 tréningy. 

DANO        Ďuro? Veď oni sa presťahovali, on už s nami nechodí do školy, pán riaditeľ.

RIADITEĽ      Ale ja som myslel Kalerába! Maroš, tie správy musíš mazať jednu za druhou.                       Posielajú ich zlí ľudia, ktorí vďaka všetkým tým adresám, kam tie blbosti                               posielaš, majú prístup k rôznym veciam. Tie potom zneužívajú a tí bez                                 takého šťastia ako si mal dnes ty, sú aj dvadsať rokov väzňami reťazových                           správ.

MAROŠ      20 ROKOV?!?!?

JANO       Veru tak.

DANO        Tak tak...

RIADITEĽ    A vidíš, teraz si zaspal, nestihol si to poslať včas. Stalo sa niečo?

MAROŠ     Asi áno.

JANO        No toto hádam nemyslíš vážne?!

MAROŠ     Zmeškal som tréning.

Všetci sa spoločne smejú, hudba, odchádzajú.